Hýbte sa a robte to so srdcom!

Chybová správa

  • Notice: Undefined index: taxonomy_term v similarterms_taxonomy_node_get_terms() (riadok 518 z /nfsmnt/hosting1_1/8/d/8d1eae21-8f25-42f7-83cb-216c3dadfd34/kysuckyvecernik.sk/web/sites/all/modules/similarterms/similarterms.module).
  • Notice: Undefined offset: 0 v similarterms_list() (riadok 221 z /nfsmnt/hosting1_1/8/d/8d1eae21-8f25-42f7-83cb-216c3dadfd34/kysuckyvecernik.sk/web/sites/all/modules/similarterms/similarterms.module).
  • Notice: Undefined offset: 1 v similarterms_list() (riadok 222 z /nfsmnt/hosting1_1/8/d/8d1eae21-8f25-42f7-83cb-216c3dadfd34/kysuckyvecernik.sk/web/sites/all/modules/similarterms/similarterms.module).

Čím ďalej, tým viac sa nám stretávajú výpovede kysuckých športových osobností v jednom bode. Všímame si ich, pozorujeme, pýtame sa „Ako?“ a oni to zhodnotia veľmi jednoducho no citlivo. Na dnešnú dobu až príliš: Športuj so srdcom. Keď sme v redakcií zachytili informáciu, že sa má ukončiť jedna športová kariéra, na naše pomery tak výrazná, že by jeden neveril, neverili sme ani my a museli sa opýtať priamo jej, volejbalovej maminy kysuckých dievčat a povedzme si, že aj chlapcov, ktorí si niekedy zahrali v Čadci a na Kysuciach volejbal. Na parketách, alebo piesku, bez jej vždy usmiatej tváre, plného nasadenia a oduševnenej podpory nemal zápas či turnaj ten správny punc a grády. Ako to teda je, Danka Pavlíková?

 

Danka, Dozvedeli sme sa, že k 1. septembru 2017 si sa rozhodla ukončiť aktívnu hráčsku kariéru. Ako to je?

Šla som si zahrať na Ulala turnaj, ktorý voláme aj bláznivý turnaj, a na ktorom sa stretávame s priateľmi. Počas neho ma prekvapili moje kamarátky a spoluhráčky, ktoré vedeli, že plánujem skončiť s hráčskou kariérou a urobili mi „mini“ rozlúčku za celý beachvolleybalový klub (BVC). Bolo to nečakané, úprimné a veľmi milé, keď premenili moje skoršie úvahy na konkrétny dátum.

Dobre si teda vysvetľujeme, že naša volejbalová mama Danka Pavlíková už bude vystupovať „len“ ako trénerka?

Trénovanie mi ostáva. To je pravda.. J

Aké boli tvoje prvé pocity po tom prekvapení, čo si pre teba dievčatá pripravili?

Zo začiatku to boli dosť zmiešané pocity. Až vtedy mi dochádzali dôsledky môjho rozhodnutia, že som na konci aktívnej hráčskej časti mojej volejbalovej kariéry, až sa mi tlačili slzy do očí. Nedokážem to presne opísať.

Kedy v tebe táto myšlienka dozrela?

Každý človek a športovec zvlášť si uvedomuje, že jeho čas raz príde. Nejde mu už o triumfy, či výhry, skôr o to, ostať čo najdlhšie zdravý. Športom sa váš pohybový aparát opotrebúva a stále častejšie si pýta pozornosť. Potom tu bola aj tá vec s mojimi dievčatami, ktorým som hovorievala, že skončím, keď ma začnú porážať.. Aj to sa začalo diať (úsmev).

Dá sa povedať, že si bola pri prvých krokoch plážového volejbalu na Kysuciach. Aj preto si spojili dievčatá turnaj v tomto športe a tvoju rozlúčku?

Aby som to dala na pravú mieru. Pri zrode plážového volejbalu v Čadci bol Janči Masný. Potom, ako  si s nami stále častejšie chodil zahrať „šestkový“ volejbal, sa táto myšlienka zrodila v jeho hlave. Pre mňa bol „beach“ najmä veľkou výzvou. Veľmi som sa to chcela naučiť.. A rozlúčku spojili s týmto turnajom asi preto, lebo som povedala, že to bude môj posledný.

Dá sa povedať, že Janči sa stal tvojím učiteľom?

Áno. Keď som sa k plážovému volejbalu dostala prvý krát, mala som 45 rokov. Pre mňa sa stal práve on takou osobou, ktorá mi vedela pomôcť pri prvých krokoch najviac. Plážový volejbal bol pre mňa výborným doplnkovým športom k halovému, „šestkovému“ volejbalu..

Kto ťa priviedol k volejbalu ako takému?

Mala som šťastie na výborných trénerov. Od desiatich rokov som vyrastala pod geniálnym trénerom v Kysuckom Novom Meste, pánom Ivanom Lobíkom, ktorý ma roky viedol a nič mi veru nedaroval zadarmo. Po určitých prestávkach, kedy som hrávala mestskú ženskú ligu v Žiline, som sa presťahovala do Čadce.

Ako si pokračovala potom?

Volejbal mi v Čadci veľmi chýbal. Z rodinných či pracovných dôvodov som za svojou životnou vášňou nemohla pravidelne cestovať, a tak ma začalo zaujímať, či aj v Čadci niečo funguje. Moje kroky viedli do TJ Lokomotíva, kde som navrhla obnovenie činnosti volejbalového oddielu a pokračovanie v jeho tradícií. Dostala som kladnú odpoveď a začali sme opäť hrávať s bývalými spoluhráčkami a ďalšími kamarátkami. Toto mohlo byť okolo roku 1984-1985..

Čo ste hrávali, akú súťaž, či majstrovstvá?

Hrávali sme okresnú ligu žien, ktorú organizoval Ivan Lobík pod Slovenským volejbalovým zväzom. (po chvíľke premýšľania) Popravde mi to po čase stále nestačilo, tak som si hľadala ešte niečo a našla som sa v práci trénerky. Rozhodla som sa trénovať dievčatá, niekedy okolo roku 1986, kedy pri školách existovali školské športové strediská, kde som začala ešte na Revolučnej škole (pozn. red.: ZŠ Rázusova dnes). Pomáhal mi Miroslav Malík a Peťo Jakubík.

Prišiel rok 1989…

Presne tak. Medzi tým sa k nám pridala aj Elenka Grambličková, s ktorou sme pre volejbal robili aj po revolúcií. V roku 1992 sme vytvorili oddiel žiačok, s ktorým sme sa oficiálne prihlásili do Slovenskej volejbalovej federácie. Odvtedy trénujeme deti, súťažíme, hrávame s mladšími, či staršími dievčatami..

 

Ktoré obdobie by si ako trénerka spomenula, čo ťa hreje pri srdci?

Práca trénerky ma napĺňa a ťažko vypichnúť jednu dve situácie, či okolnosti. Mohlo by tam byť obdobie od roku 2002, kedy som začala trénovať žiačky. Konkrétne šlo o ročník mojej staršej dcéry. S dievčatami sme prešli dlhú hráčsku cestu,  celých sedem rokov, a dotiahli to až do druhej Slovenskej ligy žien! Dva roky som s dievčatami dokonca hrávala, keď nám chýbali hráčky, čo bolo pre mňa veľmi pekné obdobie.

Komu by si ako trénerka, či hráčka poďakovala..

Svojej rodine. Pre mňa je na prvom mieste. Bez rodiny by som nebola tým čím som. Určite aj manželom Grambličkovcom, s ktorými sa od roku 1992 staráme o volejbal. Helenka je vynikajúca v práci manažérky pre komunikáciu so zväzom, či partnermi nášho oddielu. Jej manžel Peter má na starosti organizačnú časť práce a samozrejme obaja trénujú. Bez nich si neviem dosť dobre predstaviť, ako by sme v Čadci volejbal robili.

Aký je pre Danku Pavlíkovú najkrajší volejbalový moment?

V „šestkovom“ volejbale to je prvé miesto na Memoriále Maroša Gábriša, v družstve Regata, ktorý už robíme 23 rokov.. Žiaľ, od 11. roku organizovania nesie prívlastok memoriál, pretože nás navždy opustil výborný hráč, kamarát a človek Maroš Gábriš. Ten 11. ročník sa hralo na štyroch ihriskách v troch školách. Bola to veľké podujatie a my sme ho vtedy vyhrali pre Maroša..

Z nášho obľúbeného plážového volejbalu?

Tu sa mi najviac tlačí spomienka z roku 2011, kedy som nemala na veľkom turnaji Grand slam na námestí v Čadci svoju spoluhráčku, tak šla so mnou hrať moja bývala zverenkyňa Lucka Slovjaková. Bola som vo forme a dostala som ocenenia Najužitočnejšej hráčky turnaja. Túto cenu si nesmierne vážim a rada si na to spomínam…
Druhý taký zážitok bol minulý rok na jeseň, keď ma pozvala na turnaj Majka Ondrejková do Třinca. Bola som trošku prekvapená, keďže jej môžem byť mamou, ale pozvanie som prijala (úsmev). Veľmi ma to potešilo. My sme v tej silnej konkurencií skončili na druhom mieste, čo prekvapilo aj mňa. Úžasne sme sa dopĺňali, hrali až naslepo, nazvala by som to, že bola medzi nami symbióza, ktorá rozhodovala zápasy.

Máš nejaký recept na športovú dlhovekosť?

Šport musíš milovať. Pokiaľ ti ten šport neprevŕta srdce a hlavu, skončíš pomerne skoro..  Niekto nemôže hrať, pre rôzne zranenia či životné okolnosti. Mňa pri volejbale drží srdiečko a ten skvelý pocit z pohybu, ktorý pri volejbale prežívam. Neodmysliteľnou súčasťou sú aj moji priatelia a spoluhráči. A taktiež, keď vidím, ako rastú moje zverenkyne. No musím povedať, že mám rada aj iné športy, ako napríklad plávanie, či rôzne fyzické práce.. U mňa môže dlhovekosť súvisieť aj s tým, že sa neustále stretávam s mladými ľuďmi čo mi dodáva veľa energie a ja ju odovzdávam úsmevom. No a po tretie: Nikdy sa nevzdávať! Ak sa aj niečo prihodí, odhodlanie a chuť to prekonať, človeka posúva vpred a môže ďalej športovať.

Čo by si odkázala našim čitateľom a širokej verejnosti?

Hýbte sa! (úsmev) A robte všetko so srdcom. Robiť niečo pre medaile, či pochvalu iných, tam nemá miesto. My robíme kolektívny šport, kde sa ľudia prispôsobujú, tolerujú a spolupracujú. To je čaro kolektívneho športu, keď v kolektíve nájdete spoločnú reč a ťaháte za jeden koniec povrazu.

Veľmi pekne ďakujem za rozhovor
Bolo mi potešením – Ďakujem.

 

Tomáš Urbaník, foto: Archív D. P.

Hodnotiť článok: 
No votes yet

súvisiace články