Kysučanka pomáhala ženám a deťom v utečeneckých táboroch

Klára Bernátová, študentka politológie, zaoberajúca sa oblasťou ľudských práv, pochádza zo Zákopčia. Je známa tým, že sa zúčastnila viacerých misií, ktoré boli určené na pomoc ľuďom utekajúcim pred vojnou v Sýrii, ale aj utečencom z Lýbie a iných krajín. Mnohých sústredili do utečeneckých táborov. Tento problém imigrantov dostal mladú dobrovoľníčku priamo do terénu, do táborov, kde boli neraz celé rodiny s deťmi. Pomáhala spolu s ostatnými dobrovoľníkmi, zháňala pre utečencov oblečenie i stravu, organizovala pre nich zbierky, a keď bolo treba, pôsobila medzi nimi ako učiteľka. O mladej iniciatívnej dobrovoľníčke informovali médiá, dostala sa na internetové stránky. Stala sa známou a aj medzi čitateľmi uznávanou a obdivovanou. Za svoju misijnú činnosť získala viacero ocenení, naposledy to bola cena Most Mladá osobnosť 2016.

 

Dozvedeli sme sa, že niekoľko rokov ste pracovali ako dobrovoľníčka svetovo uznávanej AmnestyInternational. Ako ste sa tam dostali?

V AmnestyInternational Slovensko, teda v slovenskej pobočke najväčšej ľudsko-právnej organizácie na svete, som ako dobrovoľníčka už piaty rok. Otázka ochrany a dodržiavania ľudských práv ma zaujímala už počas štúdia na Gymnáziu v Kysuckom Novom Meste, mám však pocit, že náš región neponúka dostatočné možnosti angažovania sa v tejto oblasti. Preto som veľmi uvítala možnosť byť súčasťou dobrovoľníckej skupinky AmnestyInternational v Banskej Bystrici, ktorú viedli študenti a študentky mojej fakulty. Našťastie sa situácia odvtedy zmenila a viem, že podobná skupina aktivistov už teraz funguje aj v Žiline. Nakoľko sa mi počas štúdia naskytla možnosť stážovať v Bratislave, kam som odišla a kde doteraz žijem, založila som podobnú skupinu aj tu. Je to práve organizácia AmnestyInternational, čo ma najviac ovplyvnila a vyprofilovala môj hodnotový rebríček.

 

Ktosi povedal, že dobrovoľníctvo nie je obeť, ale prirodzený prejav občianskej zrelosti, ktorý prináša konkrétnu pomoc tomu, kto ju potrebuje. Čo dobrovoľníctvo prinieslo vám, ako ste ho vnímali a vnímate?

 

Neviem, či je dobrovoľníctvo prejavom občianskej zrelosti, veľakrát pomáhajú tí najobyčajnejší ľudia, ktorí o občiansku spoločnosť či aktivizmus ako taký ani nejavia záujem, no pomoc človeku v núdzi je pre nich úplne prirodzenou. Pre mňa je taktiež dobrovoľníctvo niečo, nad čím neviem dlho polemizovať. Pokiaľ je v našich možnostiach bez väčších ťažkostí niečo opraviť alebo niečomu či niekomu pomôcť, mali by sme sa aspoň z času načas postarať aj o svoje okolie. Aj ja si málokedy uvedomujem, koľkokrát niekto nejakou drobnosťou pomohol mne, aj keď nemusel.
Zároveň musím zdôrazniť, že i keď dobrovoľníctvo znamená nezištnú pomoc, ktorú človek urobí bez toho, aby očakával, že za to niečo dostane, pre tých ľudí, ktorí ho robia dlhodobejšie, má veľkú pridanú hodnotu. Máme totiž možnosť zadarmo rozširovať svoje schopnosti a skúsenosti. Ja sama ešte nemám dokončenú vysokú školu, ale životopis mám na tri strany :D 

 

Pomáhali ste imigrantom v utečeneckých táboroch, napr. na severe Talianska či v tábore Idomeni na grécko-macedónskej hranici. Mohli by ste túto svoju činnosť čitateľom priblížiť?

Je veľmi náročné napísať o mojich aktivitách v táboroch. Strávila som tam skoro rok a pol, každý tábor bol iný a všade som robila niečo iné. V Taliansku som mala na starosť skupinu dvanástich detí z Afriky, ktoré voláme maloletí bez sprievodu, pretože z domovskej krajiny utiekli bez rodiča alebo inej dospelej osoby, ktorá by sa o ne mohla starať. Tieto deti pochádzajú najmä z Eritrey a ušli pred teroristickou skupinou BokoHaram, ktorá je neslávne známa hrozivým mučením a sexuálnym otroctvom svojich obetí. Aj deti v mojej skupine boli znásilnené či mučené,najstaršie z nich malo 12 rokov. Keďže v Taliansku bolo v tej dobe príliš veľa ľudí na úteku, nebolo možné zabezpečiť všetkým vhodné podmienky na čakanie na rozhodnutie o udelení azylu, preto napríklad aj tieto deti žili s ďalšími utečencami a utečenkami na kraji mesta v schátralej budove. Mojou úlohou bolo zabezpečiť im každý deň všetko, čo potrebujú, a to od hygienických potrieb po oblečenie, a samozrejme trávenie voľného času a neskôr aj učenie sa jazyka.

 

To bolo asi náročné...

Začiatok bol veľmi náročný, ako pre ne, tak i pre mňa. Bola to moja prvá skúsenosť, navyše s takou špecifickou skupinou. Najmä jazyková bariéra a nesmierna trauma, ktorou deti trpeli, boli veľkým problémom. Dorozumievali sme sa formou tabuliek s obrázkami, na každý krik alebo prudký pohyb deti reagovali veľmi zúfalo. Postupne sme si však všetci k sebe našli cestu. V Taliansku som strávila temer tri mesiace. Po návrate na Slovensko som  ja sama chvíľu komunikovala s terapeutom, ktorý mi veľmi pomohol. Niekedy v marci 2016 z hodiny na hodinu uzavreli prechod na grécko-macedónskej hranici, kde sa v priebehu pár dní nazberali tisícky ľudí, ktorí o tom nevedeli a putovali do Európy ďalej. Nastala skutočná humanitárna kríza, keďže z tohto priestoru nemohol nik von, nebol tam žiaden zdroj vody, nič, iba široké pole. Pár dní na to mimovládne organizácie zabezpečili vodu, lekárov aj stany pre uviaznutých ľudí. Napokon bolo na mieste 15 000 ľudí, ktorí nemohli ani za hranice, ani naspäť, ktorí disponovali iba tým, čo mali na sebe. Distribuovali sme im preto jedlo, oblečenie, hygienické potreby. Až časom sa v tábore postavilo 300 poľných spŕch. Bolo to naozaj veľké utrpenie, keďže o uzavretí hraníc dopredu nik neinformoval, bolo veľmi ťažké skoordinovať pomoc, a tak sa distribuovala pomerne chaoticky. Ľudia tam trpeli najmä hladom a nedostatkom hygieny, ako aj frustráciou, pretože týždne nevedeli, ako dlho ešte budú musieť čakať a čo bude s nimi ďalej. Treba zdôrazniť, že všetko to boli ľudia prevažne zo Sýrie, ktorá bola pred vojnou bohatou vyspelou krajinou a takéto podmienky si nepredstavovali ani v najhoršom sne. Žili tak isto, ako vy či ja. Oblasť napokon opäť otvorili.

 

Čo potom? Pokračovali ste vo svojej dobrovoľníckej činnosti?

Následne som sa presunula do Srbska, kde som pol roka už na pravidelnej báze zabezpečovala potravinovú distribúciu dvom menším táborom. Na jednej strane to bolo oproti Grécku jednoduchšie, pretože som vedela, koľkí ľudia potrebujú jedlo, mali sme dohodnutý deň v týždni a čas, kedy dostali potravinové balíčky na týždeň dopredu. Na strane druhej ani v jednom z týchto dvoch táborov neboli sprchy ani toalety, ani iné možnosti hygieny, čo bol obrovský problém pre menštruujúce ženy či batoľatá, ktorým sa kvôli špine odlupovali časti kože. Potom však prišla zima, čo bolo nemysliteľné peklo. Oba tábory boli situované v prírode, ľudia mali k dispozícii len stany, drevo častokrát nehorelo, lebo bolo príliš vlhko, a neskôr všetko, čo sa dalo spáliť, zmizlo. V táboroch sa prehodil režim - v noci sa ľudia prechádzali, aby nezamrzli, a cez deň, keď teplota trochu stúpla, si mohli oddýchnuť. Toto všetko sa dialo štyri hodiny cesty autom z Bratislavy vojnovým obetiam a obetiam prenasledovania. Tu treba zdôrazniť, že v dobe, keď sa najviac hovorilo o kvótach, teda prerozdeľovaní utečencov a utečeniek medzi štátmi Európskej únie, niektoré krajiny deklarovali, že sú ochotné prijať viac ľudí na úteku, ako im stanovili kvóty. Také Portugalsko, ktoré malo pôvodne prijať 5000 ľudí na úteku, oficiálne vyhlásilo, že ich vezme 10 000. Otázka utečenectva je však doteraz medzi vrcholovou špičkou prehadzovaná ako horúci zemiak, a tak zatiaľ čo v Portugalsku bol vytvorený priestor pre 10 000 ľudí, v Srbsku stovky mrzli v táboroch. Tábory na Balkáne sa postupne začali organizáciám uzatvárať a dnes je veľmi náročné vykonávať tam nejakú dobrovoľnícku činnosť. Začiatkom tohto roka som preto s pomocou ľuďom na úteku skončila.

 

Na internetových stránkach sa objavilo, že v Idomeni ste pre utečenky dokonca zháňali spodnú bielizeň a zorganizovali ste zbierku. Odkiaľ prišli tie ženy?

Ako som spomínala, prevažná časť ľudí v Idomeni pochádzala zo Sýrie, boli tam však aj ľudia z Afganistanu, Iraku či Iránu, kde síce nie je otvorená občianska vojna ako v Sýrii, ale mnoho oblastí stále ovláda buď Taliban, alebo iné teroristické či militantné organizácie. Zbierka spodnej bielizne sa ukázala ako veľmi dôležitá. Okrem toho, že pomohla ženám v tábore, sa konečne prestalo na utečencov pozerať ako na statných mužov. Môžem potvrdiť, že medzi utečencami je v prvom rade veľké množstvo rodín s deťmi, ktoré však trpia veľkým zneviditeľňovaním v tejto téme, pritom život na úteku pre ne predstavuje oveľa väčšie riziko ako pre mužov. Nakoľko v Idomeni uviazli ženy na dlhé obdobie, časom sa ich spodná bielizeň buď jednoducho rozpadla, alebo ju vďaka elastickosti použili pri rôznych zraneniach na zastavenie krvácania. V prípade menštruácie si potom tisíce žien navzájom požičiavalo nohavičky podľa toho, ktorá ich práve potrebovala. Vyhlásila som preto celoslovenskú zbierku spodnej bielizne, ktorá dopadla nad moje očakávania. Vyzbieralo sa jej toľko kusov, že časť z nich napokon skončila v domovoch pre týrané ženy na Slovensku, keďže potreby tábora boli pokryté. Bolo veľmi príjemné zistiť, že osud ľudí na úteku nie je Slovákom a Slovenkám ľahostajný tak, ako to možno na prvý pohľad vyzerá.

 

Ako sa vy osobne pozeráte na problém súčasného utečenectva?

Okrem priameho kontaktu s ľuďmi na úteku som sa tejto oblasti venovala aj v rámci štúdia, bakalárska aj diplomová práca pojednávali o tejto téme a aj vďaka Amnesty som mala prístup k odborným výstupom. Musím povedať, že som zhrozená z faktu, ako veľmi je táto téma zneužívaná na úrovni politiky a koľko zbytočnej a najmä nebezpečnej paniky sa kvôli nej šíri. Utečenectvo je určite problém, no nie nezvládnuteľný. Navyše, ako vieme, európske obyvateľstvo starne a či sa nám to páči alebo nie, skôr či neskôr i tak budeme musieť prijať veľkú pracovnú silu zo zahraničia. Je na každom z nás, do akej miery sme ochotní informovať sa o tejto oblasti. Som toho názoru, že pokiaľ by sa k utečeneckej kríze nepristupovalo ako k bulvárnej senzácii a ako k niečomu, kde sa zvyšuje politický kredit, zodpovedným prístupom Európy by tu vôbec nemusela byť nenávistná polarizácia v spoločnosti a najmä mrznúce obete vojny na hraniciach. Ako príklad uvediem vlastnú skúsenosť z doby, keď som pomáhala v talianskom meste Turín. V dobe, keď tu boli stovky ľudí na úteku, sa v jeden deň konal ako prejav solidarity s nimi pochod, kedy množstvo ľudí kráčalo mestom bez topánok. Večer som si na internete prečítala, že v ten istý deň sa na Slovensku konala protiimigračná demonštrácia, ktorej sa zúčastnili tisícky ľudí. Ako som spomínala, v utečeneckých táboroch som strávila vyše roka a nemám z nich ani jednu zlú skúsenosť. Zato nenávistných správ s vyhrážkami od Slovákov a Sloveniek v dobe, keď bola moja dobrovoľnícka činnosť medializovaná, mi prišlo mnoho.

 

Za svoju misijnú aktivitu ste získali viacero prestížnych ocenení. Ktorú z nich si najviac vážite?

Všetky tieto ocenenia si nesmierne vážim, no zároveň sa vôbec necítim ako osoba, ktorá by ich mala dostať. Keď mi oznámili, že dostanem cenu Mladá osobnosť Slovenska ktorá bola spojená s prijatím u prezidenta Slovenska, najskôr som ju odmietla. Poznám množstvo ľudí, ktorí strávili dobrovoľnou pomocou v táboroch oveľa viac času ako ja, nesmierne si vážim najmä organizáciu Lekári bez hraníc alebo ľudí z Ligy za ľudské práva, ktorí na Slovensku pomáhajú žiadateľom a žiadateľkám o azyl. Nech to vyznie akokoľvek pateticky, najväčším "ocenením" bol každý deň v tábore, kde darovanie jablka alebo obnoseného svetra znamenal pre niekoho celý svet. V otázkach pomoci obetiam vojny, prenasledovania a mučenia by sa malo diskutovať iba o tom, ako ju pre ne čo najefektívnejšie zabezpečiť, a nie o tom, či ju treba vôbec uskutočňovať.

 

Akej činnosti sa venujete v súčasnosti?

Končím posledný ročník na vysokej škole, v odbore politológia, zároveň pracujem ako projektová manažérka v Nadácii Zastavme korupciu, kde rozbieham projekt komunity protikorupčných aktivistov a aktivistiek, ktorí sa popasujú s korupciou na lokálnej úrovni. Medzi korupciou a aktuálnym stavom slovenskej spoločnosti, kde narastá extrémizmus a názory hraničiace s nenávisťou, totiž vidím široký súvis. 

 

 

 Za rozhovor sa poďakoval -lah-
 Snímky archív K.B.

Hodnotiť článok: 
Average: 3.4 (5 votes)