František Kekely: Keby som mal na výber, či strávim mesiac v New Yorku alebo napríklad v Alpách, bez váhania balím turistické veci

František Kekely je mladík z malej kysuckej obce Ochodnica, ktorý sa rozhodol zmeniť svoj život a to doslovne. Keďže ho baví cestovanie, vymenil svoju prácu v redakcii za inú – adrenalínovú. Je sprievodcom v cestovnej kancelárii, ktorá ponúka zážitkové cestovanie. A tak pre neho nie je nič nezvyčajné, ak počas svojej „pracovnej doby“ stretne stádo zebier, slov či svorku levov. O jeho práci, adrenalíne i výhodách takéhoto cestovania nám prezradil v rozhovore.

 

Podľa mnohých máš prácu snov. Ako si sa k nej dostal?

Prestávala ma baviť predchádzajúca práca, tak som si povedal, že to chce zmenu. Cítil som sa ešte mladý na to, aby som deň čo deň ráno vstal, napochodoval do rovnakej budovy, za rovnaký počítač a celý deň tam za ním sedel. Na druhý deň znova.
Naozaj milujem cestovanie, objavovanie nových krajín, spoznávanie nových ľudí... byť stále v pohybe. A dlho som už sníval o práci, ktorá by mi toto nejako umožňovala. No a raz, pri pozeraní webstránky jednej známej slovenskej cestovky, som tam našiel, že hľadajú nových, scestovaných a komunikatívnych ľudí, ktorí by ich klientom ukazovali svet. Tak som si povedal, že to skúsim. Vypísal som, čo odo mňa žiadali a poslal im to i s motivačným listom. Priznám sa, že príliš som od toho nečakal. Najmä, keď mi na prvom osobnom pohovore povedali, že takých žiadosti im prišlo 800. Z toho čísla napokon po ďalších, povedzme, testoch, úlohách a stretnutiach vybrali šesť, možno sedem, ľudí, ktorých prijali. No a ja som bol jeden z nich.

 

Čo je náplňou tvojej práce?

Úplne jednoducho povedané, aby klienti videli, zažili a spoznali to, čo si sami vybrali. Ukázať im tie miesta, ktoré majú v programe. Rozprávať im o nich. Ochutnať s nimi miestnu kuchyňu, nápoje. Treba do toho vedieť občas primiešať a pripraviť i nejaké nečakané, mimoprogramové zaujímavosti a aktivity. A skrátka snažiť sa, aby si ten svoj zájazd naozaj užili a odniesli z neho čo najviac - či už tých zážitkov, ale aj vedomostí.

 

Ako to funguje? Si doma, zrazu ti zavolajú zo zamestnania, že cestuješ… Alebo máš cesty dopredu naplánované?

 

Väčšinou to býva v dostatočnom predstihu všetko naplánované a oznámené. Čiže už viem týždne popredu, kde ma potrebujú a na čo sa pripraviť. Aj keď samozrejme, môže sa stať, že niekto niekde nečakane vypadne, napríklad vážne ochorie, a vtedy sa musia veci riešiť trochu rýchlejšie a v kratšom predstihu. Aj na to musí byť človek pripravený.

 

Tvoje služby si vyberajú ľudia, ktorí majú radi netradičné, ba až adrenalínové dovolenky. Prečo by si mali vybrať ako sprievodcu práce teba?

Začnem trošku inak. Myslím, že pokiaľ bežný človek cestuje do takých krajín a nejde mu len o to, aby sa tam odfotil a možno niekde vykúpal v oceáne, ale že aby tú krajinu, ľudí i miestne zvieratá chcel lepšie spoznať, viac si odtiaľ odniesť, mal by ísť určite s nejakým sprievodcom. A je to aj samozrejme bezpečnejšie než keby išiel na vlastnú päsť.
Existujú aj typy dobrodruhov, ľudí, ktorí majú naštudované informácie o danej krajine, sami si pozisťujú a pripravia úplne všetky detaily a neboja sa len tak hodiť ruksak na chrbát a odísť spoznávať svet sami. No to je myslím len malé percento ľudí, čo sa dokáže tomu tak venovať, dlhšie sa na to pripravovať. Pre tých ostatných, normálnych (smiech), je tu sprievodca.
 A prečo práve ja... to je naozaj veľmi ťažká otázka. Každý sprievodca je úplne iný a každému človeku môže viac vyhovovať iný typ. Sú sprievodcovia, ktorí sú naozaj veľmi spoločenskí a s tými ľuďmi to jednoducho vedia. Poznám aj takých, ktorí sú naopak introverti a po tom dni si idú väčšinou už iba sami ľahnúť na izbu, no zas ale na druhej strane, sú odbornejší než tí zabávači. Niekto je naozaj dobrý na históriu, dobre pozná i zvieratá, ale môže mať napríklad slabinu v rastlinách (to je napríklad myslím môj prípad) alebo nemusí možno až tak dobre poznať súčasné dianie v krajine. Iný je odborník na regionálnu politológiu, ochutnávku vín i jedál, o čom dokáže rozprávať hodiny, ale zas naopak nemusí vedieť až také zaujímavosti napríklad o tých zvieratách. Snažíme sa vedieť o všetkom čo najviac, ale jednoducho nemôžete byť odborník na všetko. Každý má vlohy a záľubu v niečom inom, a v tom je jednoducho potom lepší než tí ostatní. Ťažko sa to teda hodnotí, prečo práve on a nie tento, lebo každý sprievodca je, myslím, lepší v niečom inom. A zlý tam nevydrží.

 

Ako som už spomínala, na cestách zažívaš veľa adrenalínových situácií. Spomenieš nejaké?

Parkrát som mal jemne zvýšený adrenalín pri slonoch. Stretávam sa s nimi naozaj veľmi často a niekedy sú od nás len pár metrov. Predsa len, keď ste vo vozidle a idú okolo vás levy či hyeny, tak viete, že vám nemôžu absolútne nič urobiť. Ale keď vám tesne popri vozidle prechádzajú päť až sedem tonové slony, to teda budí rešpekt a v tom aute si zrazu pripadáte veľmi malý. Párkrát som sa už stretol s nahnevanými jedincami. Rozprestreté uši, škaredý pohľad, smerujúci priamo na vás, varovné zvuky... ale vždy som to ich varovanie vypočul a z miesta veľmi rýchlo odišiel, čím som sa vyhol doslova veľmi veľkému problému. Potom druhé také zviera, ktoré mi vie zdvihnúť adrenalín, je hroch. Ten zabije v Afrike najviac ľudí spomedzi všetkých zvierat. Je totiž veľmi teritoriálny a nie vždy sa mu páčia návštevy. Už sme teda párkrát museli na motorovom člne z miesta veľmi rýchlo upaľovať preč. Super adrenalínový zážitok sme mali aj naposledy, keď sme pomerne neďaleko skupinky levov dostali defekt. Teda museli sme tam vystúpiť a to koleso tam vymeniť. Našťastie, tie levy predtým zjedli byvola, tak prežrané len spali pod stromom a okolie dosť ignorovali. Ale asi taký najväčší adrenalín bolo, keď som mal v Kapskom meste nožíky pod krkom a snažili sa ma celého okradnúť. Našťastie, neďaleko akurát zastavilo auto a tí ľudia mi pomohli. Nezobrali mi nič a ja mám ďalší super adrenalínový zážitok. (smiech) No netreba sa báť. Z veľkej časti to bola i moja chyba. Bol som sám v meste a s novým mobilom v ruke, keďže som si akurát volal taxík. Čiže tak trochu som si o to koledoval.

 

Čo doma? Neboja sa o teba?

Tak, syn vám odchádza na tri mesiace chodiť po Afrike, asi tie ich obavy chápem.

 

Najkrajší zážitok z tvojho cestovania?

Nepreháňam, ak poviem, že každý deň tam prináša nejaké nové. Ťažko teda vybrať ten naj. Či už sú to tie stretnutia so zvieratami, to naozaj milujem – vidieť vo voľnej prírode leopardiu samicu s dvomi mladými, malé hyeny cicať matkino mlieko, rôzne levie skupinky, ktoré len niekoľko metrov od vás trhajú svoju čerstvo ulovenú korisť... alebo pozorovať východ slnka na piesočných dunách Sahary, potom sa sánkovať po tých dunách na berberskom koberci, plaviť sa pri západe slnka s hrochmi a krokodílmi po rieke Zambezi, pričom len kúsok od vás hučia Viktóriine vodopády... tých zážitkov je neúrekom a každý je svojim spôsobom jedinečný.

 

Kde všade si už bol, a ktorá krajina je zatiaľ tvojím nevyplneným snom?

Nedávno som sa to snažil zrátať a vyšlo mi, že som zatiaľ prešiel 40 krajín. Samozrejme, niektoré viac a niekoľkokrát, a niektoré boli skôr len také chvíľkové návštevy. Ide hlavne o štáty Európy, Afriky a trochu i západné časti Ázie. Je teda ešte veľmi veľa miest, ktoré by som chcel navštíviť, ale takým najväčším snom sú určite Himaláje. Milujem hory, blúdiť pomedzi tými zasneženými obrami. Keby som mal na výber, či strávim mesiac v New Yorku alebo napríklad v Alpách, bez váhania už balím turistické veci. A potom ešte taký druhým veľkým snom je Aljaška. Ak ma teda už niečo ťahá do tej Severnej Ameriky, je to práve tento štát. 

 

Čo ťa na tvojej práci najviac baví?

Že každý deň je úplne iný a na inom mieste. Nesedím stále v jednej kancelárii, na rovnakej stoličke, prípadne za rovnakým strojom v nejakej fabrike. Som stále niekde v pohybe a zbieram s ľuďmi tie zážitky, dobrodružstvá. Spoznávam svet, nie len z knižiek a filmov, ale z vlastných skúseností. Práca pri tých zvieratách je niečím naozaj ťažko opísateľným, čo vám dodá energiu, silu, pocit šťastia. Niekedy aj dve-tri noci poriadne nespím, čo sa musím pripravovať a riešiť napríklad nejaké papierovačky, no potom sa pred vás postaví povedzme ten obrovský slon, žirafa vám strčí hlavu do auta, gepard si príde odpočinúť do tieňa vášho auta... a vy v tých chvíľach úplne na tú únavu zabudnete, a užívate si to, čo sa okolo vás deje. Ale aj tá práca s ľuďmi ma baví, hoc nie vždy to je jednoduché. (smiech) Naozaj mám nesmiernu radosť, keď si to ľudia užili a po zájazde nevedia vynachváliť... 

 

Vedel by si si predstaviť ostať žiť v inej krajine, alebo je tvojím domovom Slovensko?

Vedel by som si to predstaviť. Dosť mi vyrazilo dych Kapské mesto a jeho okolie. Mnohí ho považujú za najkrajšie mesto sveta a moc sa určite nemýlia. A to dokonca hovorím i po tom, čo mi tam držali ten nôž pod krkom. Máte tam oceán i neskutočne nádherné hory. V okolí môžete nájsť antilopy, opice, pštrosy, ale i uškatce či tučniaky. Taký malý raj prírody na zemi. K tomu úžasné jedlá, vína, ale i párty ulice pre mladých. Vždy sa na to mesto teším. No ale keby som si mal predsa len vybrať, kde ísť žiť do zahraničia, príliš ďaleko by som zo Slovenska nešiel. Namieril by som si to do Álp, napríklad do nejakých tých tirolských doliniek. A odtiaľ by som to nemal ani príliš ďaleko naspäť na Slovensko, narozdiel od Kapského mesta (smiech).

 

Nie sú ti už Kysuce primalé? :)

Možno trošku, ale ešte sa do nich zmestím. (smiech)

 

Čo pre teba znamená domov? Alebo položím otázku inak, kde je tvoj domov?

 

Teraz by si to možno pýtalo nejakú cool odpoveď, že mojim domovom je celý svet, všade, kde sa cítim dobre a bla bla bla, ale pravda je taká, že mojim domovom sú stále Kysuce. A vyzerá to, že ešte veľmi dlho budú.

 

Miroslava Murčová snímky facebook/Travelers.sk & František Fefe Kekely

Hodnotiť článok: 
Average: 5 (7 votes)