Matej Fabšík: Strachom a predsudkami sa nikdy nič nevyrieši. Je treba ísť sa pozrieť do sveta

Cez leto žije cestovaním, na jeseň vždy viac behá a nosí náklady na vysokohorské chaty ako šerpa, no a cez zimu a jar sa zas venuje politike.

 

Ako to všetko teda začalo?

Začalo to ešte dakedy na základnej škole, keď som sa venoval aktívne atletike. Potom prišlo hluché obdobie puberty a keď som si hľadal koníčky, tak som narazil na prácu na vysokohorskej chate. Každý, kto pracuje na horskej chate musí robiť všetky práce. V našich horách ku nim patrí aj vynášanie zásob z doliny na chatu.

Čo vám ako prvé príde na um, keď sa povie slovo cestovanie?

Je to hrozné klišé, ale napadne mi sloboda. Sú to týždne, kedy môžem slobodne vypnúť telefón(obrazne povedané, z cudziny sa ozývam rodine, alebo priateľke, ak vtedy necestuje so mnou). Tiež mi napadnú nové zážitky. Vďaka tomu, že si vyberám pre cestovateľov netypické destinácie viem, že zažijem vždy kopec nevšedných zážitkov.

Ktoré krajiny boli vašim splneným snom a aké sú vaše cestovateľské plány na rok 2017?

Tento rok som stihol byť na Srí Lanke. Očakával som, že to bude komerčná destinácia, no ostal som prekvapený. Akonáhle sme opustili tradičný cestovateľský okruh plný japonských turistov, narazili sme na pohostinných, milých ľudí, krásnu nedotknutú prírodu, prázdne pláže. Za minulé roky boli mojím splneným snom návštevy Mongolska, Iránu, Turkmenistánu a Guinei.  V Mongolsku je nekonečná krajina, plno pastierov, koní, oviec, dobytka. Vysoké hory a cesty, ktoré nie sú cestami. V Iráne boli najpohostinnejší ľudia, akých som kedy stretol. Tiež štátne zriadenie a celé fungovanie štátu bolo veľmi zvláštne. V tom čase ešte platili sankcie západu a spojenie so svetom bolo veľmi obtiažne. S domovom sme komunikovali len SMS-kami.
Turkmenistán je najbizardnejšia krajina, akú som navštívil. Jeho hlavné mesto je plné fontán, je vystavané z bieleho mramoru a zlata i napriek tomu, že v obyčajní ľudia nemajú čo do úst. Na tejto krajine je vidno kam až môže autokracia zájsť. Guinea patrí medzi najmenej navštevované krajiny sveta, je tam najvyšší podiel malárie a ženskej obriezky, ebola. Je to najmenej rozvinutá a najchudobnejšia krajina akú som navštívil. Tento rok plánujeme v rámci projektu Lada Svetom precestovať z Kysúc až do Bangkoku v Thajsku. Cez Himaláje, púšte, monzúnové oblasti. Cez krajiny ako Tadžikistán, Čína, Pakistan, India, Nepál, Barma, Laos, Kambodža

Preferujete sólo cesty, či cestujete vždy s niekým? Aké sú podľa vás výhody a nevýhody oboch variant?

Som spoločenský typ a nenávidím cestovanie osamote. Viem, že existujú ľudia, ktorí radi cestujú osamote, no ja na to nevidím dôvod. Mám rád, keď mám s kým prehodiť slovo a zažiť častokrát vyhrotenejšie situácie. To je aj odpoveď na druhú časť  otázky, ja v cestovaní osamote výhody nevidím.

Čo vás cestovanie naučilo o ľuďoch?

Naučilo ma to nebáť sa neznámych ľudí a kultúr. Čím chudobnejšia krajina, tým otvorenejší ľudia, ochotní nezištne pomáhať. Začal som tiež viac vnímať Slovákov ako uzavretých. O našej pohostinnosti sa veľa napísalo, ale myslím, že ide skôr o samochválu. Vravievam, že Slováci by mali chodiť na školenia v pohostinnosti do Ázie.

Veľa ľudí sa cestovania bojí, teroristické útoky, únosy, vírusy.. Ako bojujete s predsudkami?

Strachom a predsudkami sa nikdy nič nevyrieši. Je treba ísť sa pozrieť do sveta, aby človek videl ako funguje svet, o ktorom len počúvame v televízii. Musím uznať, že predsudky som mal aj ja. Ale ako som postupne navštívil západnú, južnú a neskôr aj východnú Európu, predsudky postupne odišli. Strach na cestách občas mám, ale je to len dôsledok neznámej krajiny, zvierat, situácie. Väčšinou to dobre dopadne.

Má cestovateľ domov alebo sa cítite ako doma všade na svete?

Asi som iný druh cestovateľa, ale ja mám domov, kde trávim väčšinu roka. Vždy sa neskutočne teším, ako prídem domov, aj po pár dňoch na cestách. Bývam v Kysuckom Novom Meste a nevymenil by som ho za žiadne veľkomesto.

Poďme k športu. Beh na extrémnu vzdialenosť má čoraz viac priaznivcov. Čím si získal vás?

Ani neviem, asi bolesťou. Extrémny beh je o seba prekonávaní, a to ma baví. Niekto vraví, že sa mu vtedy čistí hlava. Asi to bude pravda lebo po dlhom behu som vždy psychicky v pohode, i napriek tomu, že počas behu hodiny rozmýšľam nad vecami, ktoré ma trápia.

Ultrabežci sa považujú za podivínov. Oprávnene?

Čiastočne áno, už len to, že niekto ide utekať 8 hodín je dosť čudné Ale reálne mám pocit, že medzi ultra bežcami je väčší podiel silných introvertov. Nie sú to podivíni, len ľudia, ktorým sa nechce príliš zhovárať. Od ultrabežca sa očakáva, že dokáže tráviť dlhé hodiny sám so sebou. Mne to nejde, preto behám dlhé behy len príležitostne a najmä ak zoženiem parťáka.

Váš najdlhší a najkrajší beh?

Najdlhším behom bola pre mňa niekoľkokrát Nízkotatranská stíhačka, 100 km ultrabeh s takmer 6000 m prevýšenia. Je to beh hrebeňom Nízkych Tatier. Je to pretek dvojíc, asi aj preto sa mi tak zapáčil.
Najkrajším behom bol beh okolo Mount Blancu vo Francúzskom Chamonix. Prevýšením aj dĺžkou bol podobný. Na štarte stálo 3000 ľudí z celého sveta a zážitok to bol neskutočný. Po dobehu  som mal krvavé nohy, nemohol som chodiť. Všetko to však prekryli endorfíny, ktoré z toho spravili jeden z mojich naj športových zážitkov.

A zažili ste niekedy taký ťažký beh, že ste si povedali: „Tak toto už nikdy v živote viac“?

„Už nikdy“ si vravím vždy na druhý deň po dlhom behu, ale reálne necítim k žiadnemu preteku/behu taký odpor. Najťažším bola asi Pražská stovka, ktorá sa koná v decembri. Podmienky boli kvôli -15°C vtedy veľmi ťažké. Psychicky ma to položilo po 50ich kilometroch a dlho som sa nevedel opäť donútiť ísť bežať podobne dlhý beh. 

Ako je vôbec možné takéto vzdialenosti zvládnuť? Čo vás k tomu motivuje?

Motivujú ma asi len tie endorfíny, ktoré sa pri behu vždy dostavia a to, že uvidím opäť kus peknej krajiny. Je veľkou výhodou ultrabehov, že sa behajú po prírode, nie po cestách.

Na čo pri takýchto behoch myslíte....alebo nemyslíte vôbec na nič?

Rozmýšľam nad životom, nad problémami. Často si z behu odnesiem kopec dobrých nápadov. Človek vtedy rozmýšľa nad čím chce, okolie mu myšlienku nevnúti tak , ako je to doma, v práci, v meste  a pod.

Dá sa toto zvládnuť pri normálnom pracovnom vyťažení?

Dá, ultrabeh nie je každodenná záležitosť. Dlhý beh zvládne človek maximálne párkrát do mesiaca.

Každému dáva beh niečo iného? Čo dáva vám?

Zdravie, zážitky, endorfíny. Celkovo dobrý pocit.

Ako sa z vyštudovaného matematikára a fyzika stal vysokohorský nosič?

Už na strednej škole som si hľadal nejakú brigádu na leto. Tak som obvolával vysokohorské chaty, či by pre mňa nebola nejaká sezónna robota. Z Veľkej Fatry, z chaty pod Borišovom sa mi ozvali. Prišiel som sa ukázať a ostal som 11 rokov/sezón. Práca na chate si samozrejme vyžadovala aj to, aby som sa podieľal na vynáškach nákladu, a tak sa zo mňa stal vysokohorský nosič. 

Čo všetko ste vyniesli a kam všade?

Najviac som toho vyniesol na spomínanú veľkofatranskú chatu, za 11 sezón viac ako 50 000 kíl nákladu. Okrem toho niekoľko tisíc kíl aj na tatranské chaty. Väčšinou nosím potraviny a sudy s pivom ale niesol som aj netypické veci. Najhoršou vynáškou bola vynáška pečiva vo víchrici. Naložený s 85 kilami som mal objemovo najväčší náklad a silný vietor sa do neho opieral ako do plachty. Po piatich hodinách som dorazil na chatu, vyčerpaný na maximum.

Zaujímavé príbehy z týchto „horských výstupov“?

Väčšinou sú to príhody s turistami, ktorých počas oddychu stretávam na chodníku. Často majú títo turisti otázky o náklade, čo nesiem, kde nesiem, prečo a pod. Nie každý toto remeslo pozná. A tak si aj s kamošmi – nosičmi vymýšľame príbehy a spríjemňujeme si tak vynášku.
Raz som turistku z Maďarska presvedčil, že v plynových bombách (propan-bután) je stlačený tatranský vzduch, ktorí kupujú v Číne za 500 dolárov za liter.

A čo nosičské preteky? Ide o dokazovanie si vlastnej sily alebo....?

Nie, to vôbec. Je to stretnutie nosičov po sezóne. Väčšinou sa s „kolegami“ nevidíme celý rok a preteky sú jedinou udalosťou, kedy sa môžeme stretnúť. Je to zároveň aj atraktívne podujatie pre divákov. Veď horskí nosiči, ako zásobovači vysokohorských chát fungujú z celého sveta už len na Slovensku. I napriek tomu, že helikoptéry sú lacnejšie, si toto remeslo na Slovensku chránime.

V čom je krása nosenia?

Palo Barabáš má nový film Sloboda pod Nákladom, a je to naozaj o tom. Človek kráča dolinou, posedáva na kameňoch a obzerá prírodu. Nerieši uponáhľaný korporátny život, ktorí mnohí z nás paralelne vedieme.

Šport a politika sú dve diametrálne odlišné oblasti. Nedá mi aby som sa neopýtala, čím vás politika zlákala?

Chcem pomôcť. Videl som vo svete, v iných mestách, ako veci fungujú a mojím snom je aby to raz bolo podobne aj u nás, na Kysuciach. Mám dve možnosti. Buď budem čakať, či to nejakí ľudia spravia alebo budem jedným z nich a tiež pomôžem zmeniť veci k lepšiemu. Politika je len nástroj ako veci reálne pohnúť dopredu. Niekedy keď behám po Kysuciach, predstavujem si alpskú krajinu, domy, pokosené lúky, čisté upravené dediny zasadené do prírody Kysúc. Pasovalo by to tu ako zadok na šerbel.

Ste človek veľkých cieľov? Máte ešte nejaký sen, ku ktorému sa snažíte približovať?

Mojim najväčším snom je, že to tu naozaj bude vyzerať ako v Alpách. Nemyslím len opticky, ale  že ľudia budú mať k sebe bližšie, že budú žiť viac pre komunitu, že si nebudú dve susedné dediny robiť doprieku, že susedia nebudú v meste donekonečna riešiť susedské spory, že po námestí sa nebudem báť pustiť priateľku samu aj po tme. To je však veľmi dlhodobý sen. Z tých krátkodobejších chcem spolu s ostatnými zaangažovanými hlavne dotiahnuť boj za kysuckú diaľnicu D3 do úspešného konca. Zo športu chcem zabehnúť pár kvalitných  maratónov, vyniesť niekoľko ton v tatrách. Cez leto nás čaká veľký cestovateľský projekt, tak chcem hlavne zdravý prísť domov a dúfam, že opäť vznikne z toho kniha, aby sme sa so zážitkami mohli podeliť s ostatnými.

Silvia Kajanková

Foto: archív Matej Fabšík

Hodnotiť článok: 
Average: 5 (1 vote)