MUDr. Jozef Jakuš: „Lekár nelieči len liekmi a skalpelom ale i slovom.“

Na Kysuciach žijú ľudia, ktorých prácu pozná mnoho iných. Zanechávajú za sebou nezmazateľnú stopu. Najmä ak je to stopa dobrých skutkov, vďaka ktorým sa iným vracia nádej na život alebo na dlhšie zotrvanie v spoločnosti svojich blízkych. Jedným z nich je i MUDr. Jozef Jakuš, bývalý primár nelôžkového ARO Kysuckej polikliniky v Čadci, zakladateľ odboru anestéziológie resuscitácie na Kysuciach, Hálkových lekárskych dní v Čadci, držiteľ niekoľkých ocenení a vyznamenaní ale i autor odborných článkov o reforme zdravotníctva.

Ako ste sa dostali k medicíne a prečo ste sa rozhodli práve pre chirurgiu?
Nerozhodol som sa pre chirurgiu, ale pre ORL. K odboru ušno- nosno krčnému /ORL/ ma priviedli hlavne osobné dôvody. Od detstva som mal zdravotné problémy s uchom a ako študent medicíny v Brne som robil pomocnú vedeckú silu na ORL klinike v Brne. Logickým pokračovaním bolo pre mňa venovať sa tomuto odboru i po nástupe do nemocnice v Čadci v roku 1969. Počas povinnej cirkulácie na chirurgickom oddelení u primára Dr. Draguna mi bolo ponúknuté venovať sa rodiacej špecializácii v odbore anestéziológia a resuscitácia. Takže cez ORL, chirurgiu som nakoniec zakotvil v odbore ARO.
Mali ste aj konkrétne predstavy o tom, čo vás po skončení štúdia čaká? Zaskočilo vás niečo nepríjemne?
To očakávanie bolo asi rovnaké ako u väčšiny absolventov medicíny –
pomáhať a liečiť čo najefektívnejšie a najsvedomitejšie. Čo ma prekvapilo po príchode na Kysuce /som rodák z Trenčína/, boli  paralely s príbehmi, ktoré popísal MUDr. Ivan Hálek vo svojej knihe „Zápisky lekára“. Príbehy sa odohrávajú v začiatkoch dvadsiateho storočia a zrazu v sedemdesiatych rokoch som sa stretol s príbehmi a situáciami podobnými, ako popísal Dr. Hálek vo svojej útlej knihe.
V sedemdesiatych rokoch ste po získaní atestácie začali s budovaním odboru anestéziológie resuscitácie na Kysuciach. Ako sa pozeráte na toto obdobie vášho života s odstupom času?
Odbor anestéziológie a resuscitácie bol v tej dobe jedným z najperspektívnejších odborov medicíny. Nové poznatky v intenzívnej starostlivosti, rozširujúce sa možnosti chirurgických operácií vyžadovali nové a kvalitné prístupy v zabezpečení pacienta počas operácie i v jeho pooperačnej starostlivosti. Do tohto rozbiehajúceho sa vlaku bolo treba naskočiť i v novej kysuckej nemocnici. Do nemocnice nastúpila generácia mladých lekárov – absolventov, od ktorých kysuckí pacienti očakávali kvalitnú a na úrovni poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Táto generácia položila základy dnešnej úrovne a kvality čadčianskej nemocnice. Som pyšný, že som patril do partie kolegov MUDr.Vojteka, MUDr.Kostku, MUDr. Gärtnera, MUDr. Adamove, MUDr. Kanabu, MUDr. Jablonického a ďalších.
Čím vás zaujala práve anestéziológia a resuscitácia?
Odbor ARO patril a patrí k jedným z najnáročnejších odborov v medicíne. Pracujete s pacientom, ktorý je častokrát na hranici života a smrti a je len na vás, ako zvládnete a ovládnete jeho životné funkcie a prinavrátite ho do plnohodnotného života. V začiatkoch sme mali veľmi limitované možnosti prístrojového monitorovania vitálnych funkcií pacienta počas anestézii. Tento adrenalínový odbor ma zlákal a ovládol na dlhých 25 rokov.
Nemalou mierou ste prispeli i k začatiu činnosti Stanice rýchlej pomoci. Kde a ako vznikla táto myšlienka a čo jej predchádzalo? 
Akútna medicína s možnosťami ovládnutia zlyhaných vitálnych funkcií sa diala za múrmi nemocníc pri relatívnom komforte prítomnosti kvalifikovaných lekárov, zdravotného personálu. Úrazy, dopravné nehody, náhle zlyhanie srdca /infarkty/ sa neodohrávajú v nemocnici, ale v teréne. A tam často ide o drahocenné minúty, kedy je šanca pacientovi pomôcť. Bolo treba preniesť kvalifikovanú akútnu starostlivosť do terénu. Začali sa budovať „záchranky“. Prvé sa budovali vo veľkých mestách. V roku 1976 sa zrodila myšlienka vybudovať záchranku i na Kysuciach. Podarilo sa a 1.9.1978 sa prvýkrát ozvala siréna záchranky vezúca prvú pacientku zo Skalitého s nebezpečným gynekologickým krvácaním do nemocnice v Čadci. Dnes je Slovensko pokryté sieťou „záchraniek“ s vybavením a vozidlami, o ktorých sa nám v roku 1978 len snívalo. Som pyšný na to, že som bol pri tom, keď i Kysučanom sme priblížili akútnu starostlivosť do domácnosti, na cesty i na odľahlejšie kopanice.
Pôsobili ste aj ako praktický lekár na Kysuciach. Najmä tí na dedinách zažijú nejednu úsmevnú príhodu. Boli také? Ostali vám v pamäti nejakí pacienti?
V roku 1994 som sa rozhodol zmeniť stresovú akútnu medicínu za pokojnejšiu, ale rovnako zaujímavú prácu všeobecného lekára na obvode. Otvoril som prvú súkromnú ambulanciu praktického lekára v Korni. Lekár a farár sú dve profesie, ktoré sa dostanú do najskrytejších zákutí existencie a duše človeka. Z tohto bezprostredného kontaktu a poznania sa v človeku hromadia príbehy, ktoré píše sám život i keď často ich absurdita  je neuveriteľná. A práve tieto príbehy ma priviedli po návrate z výjazdu záchranky, či z návštevy pacienta na kopanici, aby som ich položil na papier. V roku 2005 sa zrodila kniha „Pán doktor, príďte“. Obsahuje skutočné príbehy so šťastným i menej šťastným koncom a niekedy i úsmevným podtextom. Kniha sa stratila z pultov kníhkupectiev ako čerstvé rožky. Desať rokov som odolával prehováraniu kolegov pokračovať v príbehoch. Tento mesiac vychádza moja druhá kniha „Pán doktor, príďte 2“, v ktorej je to, na čo ste sa ma opýtali.
Dá sa charakterizovať, aký bol anestéziológ a praktický lekár  kedysi, aký je dnes a bude zajtra?
Dnešný anestéziológ popri medicínskom umení musí byť i zdatný technicky. Je obklopený kvalitnou monitorovacou technikou, modernými liekmi a anestetikami. Ale čo sa nezmenilo oproti našim začiatkom – musí byť vzdelaný, mať intuíciu pre včasnú a účinnú pomoc pacientom v kritickom  stave. S veľkým zadosťučinením som počúval prednášky popredných „áristov“ na Hálkových lekárskych dňoch, kde môj nástupca na poste primára ARO MUDr. Szeghy P. a celý kolektív ARO patrili ku špičke prezentovaných poznatkov z liečby pacientov na čadčianskom ARO. 
Úloha praktického lekára, v ktorej som pôsobil 11 rokov v Korni podľa môjho názoru nezaznamenala veľa pozitívnych zmien. Miesto zvýšenia kvality primárnej starostlivosti s využívaním najmodernejšej diagnostickej techniky /EKG, laboratórne vyšetrenie v ambulancii../ je obvodný lekár tlačený k čo najvyššiemu počtu kapitovaných pacientov. Tlak na zvyšovanie čo najvyššieho príjmu v súkromnej ambulancii vedie k až nekritickému hromadeniu pacientov evidovaných v kartotéke. Ostáva tak málo času na preventívnu starostlivosť i na vyšetrenie a ošetrenie bežného pacienta.
Boli chvíle, kedy sa vám chcelo zo zdravotníctva zutekať? Alebo odísť aspoň zo Slovenska?
Takéto nutkanie som nemal, i keď sa dá povedať, že na 4 roky /1990-1994/ som „zutekal“ do parlamentu ako poslanec NRSR. Ale i v tomto období som sa cítil a vystupoval predovšetkým ako lekár a pokiaľ sa dalo, snažil som sa pomôcť kysuckému zdravotníctvu.
Aký je váš pohľad na zdravotníctvo dnes? Čo mu podľa vás najviac chýba a čím sa líši od predchádzajúceho obdobia?
Tragédiou dnešného zdravotníctva je jeho komercionalizácia, honba za ziskom, nejasné a každým ministrom sa meniace smerovanie. Pacient je na konci tohto snaženia a čo je najväčšia tragédia, že táto doba už vychovala generáciu lekárov, ktorí sa naučili a systém ich k tomu často priamo núti, hľadieť na pacienta ako na zdroj príjmu/poplatky/ a až na druhom mieste je starostlivosť o jeho zdravie.
Po dobu svojej profesionálnej praxe ste zároveň prednášali a publikovali. Dá sa skĺbiť do optimálnej podoby práca chirurga, anestéziológa, praktického lekára a publicistu?
Lekár nelieči len liekmi a skalpelom ale i slovom. Teda osveta, výchova pacientov, sprostredkovanie najnovších poznatkov medicíny som považoval a považujem za rovnocennú časť pôsobenia lekára.
Odborné vedecké podujatie Hálkove lekárske dni, ktorých ste zakladateľom, sa v priebehu rokov stali prestížnym podujatím, na ktorom sa stretávajú odborníci z celého sveta. Aký bol ich pôvodný zámer a čo cítite, keď vidíte, že dokázali pretrvať desaťročia.
Hálkove lekárske dni si v začiatkoch dali do vienka priniesť najmodernejšie medicínske poznatky lekárom a zdravotníkom na Kysuciach. Naším krédom bolo priviesť kvalitných prednášateľov /profesorov, docentov, lekárov/ z fakúlt a kliník Československa a neskoršie i zo zahraničia. Chceli sme, aby naši lekári počuli a videli to najkvalitnejšie v našom Dome kultúry v Čadci a nemuseli cestovať po kongresoch a konferenciách.
Triumvirát primár MUDr. Višňovský Š. primár MUDr. Pavlík V. a moja maličkosť stáli pri ich zrode a fungovaní. Som  rád, že toto podujatie si udržalo svoj kredit a je na mladších kolegoch, aby hodnotu, ktorú Hálkove lekárske dni v odbornom svete majú neprehajdákali, ale ju živili a zveľadili.
V deväťdesiatych rokoch vám bola udelená Zlatá medaila Slovenskej lekárskej spoločnosti za zásluhy pre Slovenskú lekársku spoločnosť, ste tiež držiteľom vyznamenania červeného kríža I. stupňa za obetavosť, humanitu a dobrovoľnú službu. Sú pre vás tieto ocenia akýmsi zadosťučinením za prácu, ktorú ste vykonávali?
Každé ocenenie poteší, ale lekára poteší viac ocenenie pacienta a jeho rešpekt k mojej práci.
Aj si ich dnes pozriete a zaspomínate?
Mám sa čím pochváliť pred 12 vnukmi.
Máte v lekárskej oblasti nejaký nesplnený cieľ alebo túžbu?
Na dôchodku človek už viac bilancuje ako si vytyčuje ciele. Mojím cieľom je spokojná rodina, radosť z detí a vnúčat a pokiaľ sa dá ešte trocha zdravia.
Ktoré sú mimopracovné aktivity, pri ktorých sa dokážete najlepšie odreagovať?
Po odchode do dôchodku a návrate do rodného Trenčína ma oslovilo drevo. Drevorezba je mojím koníčkom a relaxom. K tomu patrí fotografia, ktorá ma sprevádza celý život a dnes už mám to šťastie, že sa prehŕňam v archíve fotografií, ktoré  už dnes majú historickú hodnotu.
Váš odkaz Kysučanom?
Prajem Kysučanom, aby mali šťastie na takých kvalitných a zapálených lekárov a zdravotníkov, akí sme sa zišli v novej nemocnici v Čadci v roku 1969.

Hodnotiť článok: 
Average: 5 (5 votes)